Ako som sa (ne)plánovane dostal na Taiwan alebo keď ti Covid zmení život
Keď sa ma niekto spýta, ako som sa vlastne dostal na Taiwan, vždy sa usmejem a poviem: „Vieš, ja som tam vôbec nechcel ísť.“ Mal som totiž pôvodne v pláne študovať v Sydney, Austrália. Taiwan som poznal len z internetu, možno pár článkov, ale nikdy mi ani nenapadlo, že tam skončím. No potom prišiel Covid a zrušil mi všetky plány. A vieš čo? Teraz som vlastne rád, že ma tam nepustili.
Prečo Taiwan? Lebo Austrália nebola dostupná, a Ázia ma lákala
V roku 2020 som ukončil štúdium Angličtiny pre manažérsku prax v Zlíne a chcel som ísť do Sydney pokračovať. Lenže… covidové hranice sa zatvorili a nikto tam neletel. Ani Austrálčania nemohli domov, takže moja nádej na Sydney sa rozplynula rýchlejšie než ranná káva.
Európa ma nelákala, USA som nechcel, Kanada mi zase pripomínala Island – a tam sa mi teda tiež nechcelo. Navyše by som sa musel zadlžiť a to ma netešilo.
Tak som sa rozhodol pre Áziu. Chcel som sa naučiť čínsky, pretože som čítal, že v roku 2030 bude ekonomická sila Východu väčšia než Západu. A keď máš možnosť naučiť sa jazyk, ktorý bude v biznise najpoužívanejší, tak prečo nie?
Rozmýšľal som medzi Singapurom, Hongkongom a Čínou. Čína? Nie, vtedy tam veľa cudzincov odchádzalo, plus smog som dýchať nechcel. Hongkong? Tam boli protesty a chaos. Singapur som navštívil v 2018 – pekné miesto, ale pre študentský život príliš drahé a prísne.
A potom prišiel otec s návrhom: „A čo tak Taiwan?“ Ja na to: „Do Thajska? Ani náhodou!“ A on hneď: „Nie Thajsko, Taiwan.“ A tak som začal čítať a čítať… A Taiwan mi padol do oka – cenovo dostupný, super univerzity s množstvom štipendií.
Nakoniec som získal štipendium od Taiwanského ministerstva školstva ako jediný Slovák v tom roku a bol som prijatý na MBA na National Taiwan University of Science and Technology v Taipei.
Príchod na Taiwan: Cesta plná papierovačiek, karantény a vtipných momentov
V čase príchodu na Taiwan bol stále Covid v plnej paráde. Získať povolenie na let trvalo takmer 11 mesiacov – normálne by to bolo oveľa rýchlejšie, ale… Covid.
Potreboval som kopu potvrdení od Taiwanskej kancelárie v Bratislave a Ministerstva zahraničných vecí Slovenska. No keďže som študoval v Česku, musel som mať potvrdenie o ukončení štúdia od českého ministerstva. Lenže hranice boli zatvorené, takže som sa tam nedostal.
Riešenie? Poslal som dokumenty svojej českej kamarátke, ktorá ich pre mňa vybavovala na úradoch a poslala späť na Slovensko. Trvalo to približne tri mesiace. A prečo tak dlho? No, väčšina úradov buď mala prázdniny, alebo Covidové otváracie hodiny – často len jeden deň v týždni. Takže vlastne úradovanie počas pandémie bolo ako hra na schovávačku.
Po potvrdení dokumentov som ešte musel počkať na poradové číslo do štátnej karantény, bez ktorého som na Taiwan nemohol letieť.
Počas nekonečného čakania som si našiel Slovákov, čo na Taiwane už žili a ja som ich začal bombardovať mojimi otázkami. Dvaja boli ochotní odpovedať na všetky moje otázky, tretí si si moju správu iba prečital a neodpovedal. Nakoniec sme sa spoznali a dnes sme kamoši – pravidelne sa stretávame na hot pote alebo BBQ. No dodnes si robíme srandu z toho tretieho chalana, že ma nechal na „read“ niekoľko mesiacov…ghostol ma jak nepríjemné rande.
Online štúdium o druhej ráno? Áno, presne tak
Škola začala už v septembri, no ja som na Taiwan dorazil o dva mesiace neskôr. Medzitým som sledoval prednášky zo Slovenska. Predstav si to – keď bolo na Taiwane ráno 9, u mňa bola 2 hodina ráno.
Takmer dva mesiace som sa budil uprostred noci, aby som nezmeškal prednášku. Nebola to sranda… no musel som to vydržať.
Karanténa na Taiwane: Jedlo nebolo hviezda, ale vtipné momenty nechýbali
Cestou na Taiwan som mal prestup v Holandsku, kde mi namerali vyššiu teplotu. Pravda je, že som sa práve vyhrial na slnku, no skoro ma kvôli tomu nepustili na let a ja som skoro dostal infarkt.
Po prílete ma čakali dva týždne v štátnej karanténe. Jedlo? No, povedzme, že by sa dalo lepšie a 50% som nikdy nevidel. Mal som však šťastie, že v karanténe bol aj spolužiak z Indonézie, takže som mu posielal denne fotky toho, čo sme dostali, a pýtal sa, či to vôbec bolo jedlo. Raz som si myslel, že mám pred sebou žalúdok, ale bolo to tofu. No, aspoň sa človek niečo naučí.
Okrem toho sme si každý deň museli merať teplotu a posielať fotky cez aplikáciu Line (niečo ako fb messanger) zamestnantom v štátnej karanténe. Na začiatku som vôbec nechápal, ako Line funguje, ale už na piaty deň som ich začal prosiť o to aby mi pred dverami nechali instantnú kávu.
Trapas v karanténe – keď myslíš, že flirtuješ, ale celý tím číta tvoje správy
Raz večer mi cez Line napísali, že ma videli keď som prišiel a že vyzerám dobre. Ja som vtedy videl iba jednu mladú pracovníčkú, ktorá síce mala rúško, no vyzerala pekne. Preto som začal naívne dúfať, že po karanténe pôjdem ihneď na rande.
Na druhý deň som však zistil niečo, čo ma dosť prekvapilo – k celej konverzácii mal prístup úplne celý tím zamestnancov. Túto nepríjemnú pravdu som si uvedomil až ráno, keď som sa zobudil a začal si písať s mladou pracovníčkou. Veľmi rýchlo som však zistil, že vlastne komunikujem s chlapom, ktorý nemal ani šajnu, o čom hovoríme, prečo ho vlastne balím. Keď som mu povedal, že on mi predtým napísal, že vyzerám dobre, odpovedal, že on má rád ženy. Potom si pozrel moje predošlé správy a vysvetlil, že kolegyňa má nočnú zmenu a viac než 20 zamestnancov má prístup k našej Line konverzácií, takže všetci vidia moje správy. Tá „pracovníčka“ sa už potom nikdy neozvala a ja som si extra kávu nevypýtal. No aspoň som sa z toho trapasu dostal rýchlo – do konca karantény zostávali už len pár dní.
Po štátnej karanténe nasledoval týždeň v hotelovej, ktorú sme si platili sami. Mohli sme ísť von, ale len taxíkom, metro a autobusy boli zakázané. Jedlo z reštaurácie sme si mohli zobrať iba so sebou, no byť vonku bol skvelý pocit.
Prvé dojmy z Taiwanu: Iná mentalita, čistota a ľudia, čo ti pomôžu aj bez dôvodu
Mentalita Taiwancov je úplne iná. Robia, čo im povedia, a spozoroval som to hneď po príchode. Na Slovensku sme vtedy všetci boli odborníci na Covid, politici, a každá debata skončila pri pandémii alebo vláde. Na Taiwane? Ticho. S kamarátmi sme sa bavili o čomkoľvek, len nie o covide.
Predstav si, že v DAAN parku, o jedenástej večer, beží jeden Taiwanec úplne sám a má rúško. Ja by som si ho dal dole. Pri populácii 23 miliónov mali len asi 10 nakazených denne a pravidlá boli prísnejšie ako u nás, kde sme pravidlá povolovali pri 100 nakazených denne.
Myslím, že rozdiel je aj v tom, že Slováci viac bojujú proti vláde, zatiaľ čo mentalita Taiwancov je nastavená tak, že treba poslúchať a robiť to čo sa im povie. Osobne si myslím, že to pochádza z ich vyučovacieho systému . Každopádne, pre mňa bolo osviežujúce nemusieť sa neustále rozprávať o politike alebo covide.
Žiadne koše? Žiadny problém!
Na Taiwane je trochu iný systém – nevidel som tu takmer žiadne smetné koše. Prečo? Lebo ľudia si odpad nespravia na ulici, ale odnesú ho do najbližšieho obchodu alebo na stanicu metra.
Ak ste zvyknutí na smetné koše na každom kroku, spočiatku to môže byť nepríjemné – ísť s odpadom 20 minút v ruke nie je žiadna zábava. Ale zvyknete si.
Ak vstaneš o štvrtej-piatej ráno, uvidíš ľudí s metlami, ako upratujú ulice.
Milí ľudia, ktorí ti pomôžu aj bez dôvodu
O Taiwane sa hovorí, že ľudia sú veľmi milí. Ja som tomu najskôr neveril. No už na letisku som si všimol, že polícia, ochranka a zamestnanci boli takí milí, až to bolo zvláštne.
V metre, keď nevieš, kam ísť, príde niekto úplne cudzí a pomôže ti. Dokonca ťa odprevadí k východu alebo hotelu.
Prší? Niekto ti podá dáždnik.
Ja som zažil, že mi ľudia spontánne dali jedlo alebo iné veci len tak. S tým, že mi častokrát prajú nech mám pekné spomienky na Taiwan, aj keď im v čínštine vysvetľujem, že tu žijem.
Taiwanci sú na svoju povesť milých ľudí hrdí a radi o tom počúvajú. Snažia sa ju udržať, ale je to aj ich prirodzenosť. Preto odporúčam, ak sa rozprávaš s Taiwancami, povedz im, že sú to super ľudia a ihneď získaš plusové body ++.
